Pred štyridsiatimi rokmi na okraji mesta medzi Šašvarkou a Novou Žilinou pri „rajeckej štreke“ vyrástla budova. Bola to škola. Od l. 9. 1964 malo toto miesto poskytovať obživu ducha.

Tých štyridsať rokov nebolo prechádzkou ružovým sadom – ani pre učiteľov, ani žiakov, ani rodičov, ani pre celú školu.

Prvé roky bez školskej jedálne, družiny, bez telocvične, ihriska. Veľa úsilia stálo dokončenie školského areálu. Možno najviac stavba telocvične v akcii Z. Trvalo viac ako dve desaťročia, kým škola nezískala svoj terajší komplex a vzhľad.

Napriek tomu sa škola na Hollého ulici dostávala do povedomia Žiliny. Časté popredné umiestnenia v olympiádach, športových a umeleckých súťažiach, v mimoškolských aktivitách. Zafixovalo sa, že žiaci našej školy každoročne dosahovali v prijímacích skúškach na všetky typy škôl veľmi dobré výsledky. A boli väčšinou dobrými žiakmi a študentmi stredných škôl.

Aj učitelia sa zapájali do odborných školských aktivít. Množinová matematika, vzorové hodiny, metodické dni, práca v metodických orgánoch až po najvyššie stupne, ITV, posudzovanie nových učebníc. To všetko stíhali popri práci s deťmi na vyučovaní i v mimoškolskej činnosti.

V živote človeka štyridsiatka znamená začiatok zrelosti s dostatkom síl, skúseností a odvahy napredovať, ba i riskovať v živote a práci.

A štyridsaťročná vzdelávacia inštitúcia, to znamená stovky, tisíce úspešných absolventov. Medzi tými, čo navštevovali ZŠ Hollého, je množstvo inžinierov, lekárov, učiteľov, vedeckých pracovníkov, veľa šikovných odborníkov v priemysle, poľnohospodárstve, službách. Z pozície učiteľa môžem povedať, že nás všetkých napĺňa hrdosť a je nám veľkým zadosťučinením, keď sa k nám hlásia naši žiaci na najnečakanejších miestach, v nezvyčajných situáciách, na prekvapivých postoch. Či sú to predavačky, vysokoškoláci, podnikatelia, robotníci, manažéri, umelci, doktori, inžinieri, kandidáti vied, šťastné a hrdé mamičky.

Spoločne spomíname, smejeme sa, smútime za tými, ktorí už nie sú medzi nami.

Spoločne cítime, že sme spolu absolvovali kus života, ktorý v každom z nás zanechal nezmazateľné stopy.

Ako hovorí J. Werich: „Aké je krásne v živote spomínať. Samozrejme, musí byť na čo.“

Milá škola na Hollého ulici!

Do ďalších úspešných rokov veľa zdaru, dobrých učiteľov a vzdelaniachtivých žiakov.